PRÍBEH (Tatiana Sirotová, 2013)

To je tak nefér! Premýšľala som, keď som si v kúpeľni zúrivo česala vlasy. Tento deň je hotová katastrofa, a to ešte ani poriadne nezačal.

"Pohni si! Aj ja sa tam chcem dostať!"

"Veď dobre!"

Keby ma aspoň nesekírovala, keď už kvôli nej idem do obchodu ja. Lebo jej, chuderke, "odstáva vlas" a kvôli tomu nemôže vystrčiť ani päty z domu. Lenže ona je mamičkin maznáčik, hoci je staršia ako ja, a teda by to malo byť naopak. Ale v našej rodine je všetko inak. Takže, keď si ona zmyslí, že niečo chce, mám to na starosti ja. Nanuk, lízatko, časopis, mlieko ... Bez ohľadu na to, či aj mne náhodou aj mne neodstáva vlas alebo čo. Ak som niekedy nešla, nasledovala dlhá hádka. Nekričala na mňa len sestra, ale dokonca aj mama a otec. Vraj prečo som protivná a či sa mi niečo stane ak pôjdem. Argumenty typu: "A jej by sa niečo stalo, ak by si to kúpila sama?" nikdy nebrali do úvahy. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, nikto nebral do úvahy, čo vravím ja. Ale zato to, čo povedala Ivana, bolo písmo sväté. Schválne som naťahovala čas strávený v kúpeľni, aby som ju vytočila tak, ako ona svojím existovaním vytáča mňa. Dvakrát som si umyla zuby a trikrát som zmenila účes. Keď mi už asi siedmykrát zaklopala na dvere a pridala nejakú tú vyhrážku, otvorila som. Keby tak jedného dňa aj s tou macochou vypadli. Načo si ju otec bral?

"No, že si z tade aj vyšla." Zahlásila a odula spodnú peru. Nekomentovala som to, iba som ju obišla a keďže som už bola oblečená aj učesaná, zamierala som do pivnice po bicykel. Fakt sa mi nechcelo do obchodu trepať pešo v tejto horúčave. Nech to mám už za sebou. Cestou som zo stola vzala peniaze na nakúp a kľúče od pivnice. Tašku ani nič podobné mi nebolo treba, chcela len žuvačky a priesvitný lak na nechty. To do vreciek na rifliach vojde bez problémov. Zišla som dolu a odomkla som pivnicu. Nejako som ten bicykel odtiaľ vypratala, no bol taký zaprášený, že alergik by už len pri pohľade naň asi umrel. Handričku sa mi nikde nepodarilo nájsť , tak som sa vybrala hores nádejou, že doma nejakú máme. Ach, aká hlúpa úvaha, mama je puntičkárka, handier máme na rozdávanie. Pri dverách od bytu ma potrápilo hľadanie správneho kľúča, ale keď som ho konečne našla a chystala sa odomknúť, začula som spoza našich dverí tlmený hlas Ivany - "Ale mami, to tu s ňou fakt budem žiť v jednej izbe, až kým mi nekúpite vlastný byt?"

Dúfala som, že som len zle počula, povedala "mi"?!. Viem , že sa to nemá, no zaujímalo ma, čo jej na to mama odpovie, tak som pritisla ucho k dverám, aby som počula čo najviac. Matkina odpoveď ma neprekvapila : "Ivanka ... myslím, že áno. Nemáme dosť peňazí na kúpu ďalšieho bytu."

"Ja s ňou izbu mať nechcem! Lezie mi na nervy."

Hmm, o tom by sa dalo polemizovať, kto komu lezie na nervy.

"Nejako to s ňou vydrž, Ivanka, budúci rok aj tak ide na internát."

Tak to ma zaskočilo ... povedala to takým štýlom, akoby som o tom, že idem na nejaký intrák vedela. Ale počula som to prvýkrát, ktovie ako dlho to už má naplánované. A kedy ma s tým plánovala oboznámiť? Neviem, akú odpoveď na Ivaninu otázku som čakala, no určite nie takúto. Čakala som, že jej povie, že ma vysťahujú do obývačky, alebo z niekadiaľ naškrabú peniaze a tej rozmaznanej bárbine kúpia nejakú garsónku. Ale intrák? Toto nie. Ako som tam stála a už dávno nevnímala, čo hovoria, sklamanie, bolesť a úzkosť sa závratnou rýchlosťou premenili na hnev. Zaťala som päste, kľúče som hodila o dvere, začala som klopať. A vlastne som ani neklopala, teda nedá sa to nazvať klopaním, znelo to, akoby som do tých dverí zatínala sekerou. 

Otvorila mi prekvapená Ivana. Vošla som dnu, strčila do nej, aby mi uhla a vpálila som do kuchyne. Tam stála ešte prekvapenejšia mama, v ruke držala hrniec, postupne bledla. "Internát? To ako vážne?! Ako dlho o tom už uvažuješ? Lebo očividne si to stihla povedať všetkým okrem mňa. Ale však načo sa o tom vôbec zmieniť, však? Stačí ma tam vysadiť a oznámiť mi, že doma už nie je miesto, lebo vaša Ivanka sa cíti v izbe so mnou zle! Zaujímalo ťa niekedy aspoň trochu to, ako sa cítim ja? Vieš čo radšej mi neodpovedaj." Začínali mi tiecť slzy.

Mama tam len stála, hrniec kŕčovito držala v rukách a zmätene na mňa pozerala. Chcela som jej vykričať veľa vecí počnúc zanedbávaním mojej osoby a rozmaznávaním Ivany, no nemala som silu to rozoberať. Mame sa začali hrnúť slzy do očí, ale pochybujem, že kvôli mne. Mala som neuveriteľnú chuť zobrať jej ten hrniec a otrieskať ho Ivane o hlavu. Tá už stála za mnou, ani neviem , kedy to stihla. Niečo ťukala do mobilu. Vôbec ju nezaujímalo, čo sa práve deje. Lomcovali mnou nervy, mobil som jej schmatla a tresla ho o zem. Dúfam, že poriadne. Pre istotu som po tom, čo z neho ostalo ešte dupala. Odkedy som vošla do bytu, nikto nepovedal ani slovo. Okrem mňa. Teraz sa zrazu obidve rozhovorili. Prekrikovali sa jedna cez druhú, nebolo rozumieť ani jednej.

Nech. Vybehla som z bytu, schody som brala po troch, . nevedela som, kam chcem ísť, len som nasadla na zaprášený bicykel, vyrazila z vchodu a trielila do neznáma. Počas jazdy som cítila, ako mi vo vrecku zavibroval mobil, no nechcela som zastavovať, aby som zistila, čo sa s ním deje. Možno sms ... možno niekto volal ... Až keď mi slzy zabránili vidieť, zastala som. Rukou som si pretrela oči, zišla som z bicykla a nechala som ho padnúť na zem. Poobzerala som sa. Bola som na vlakovej stanici. Vlastne niekde v diaľke som videla budovu, no tu, kde som stála boli len koľajnice. V živote som na tomto mieste nebola, zmocnila sa ma panika. Vybrala som mobil. Sms. Od matky. Teda od macochy, ale žili sme s ňou už desať rokov, tak som ju volala mama.

"Prosím, neblbni. Vráť sa domov. Všetko ti vysvetlím, za ten zničený mobil sa nehneváme. Ľúbim ťa, ako svoju vlastnú."

No to iste. Ešte aby ste sa hnevali. Ivana mi zničila život, ja jej len mobil. To "Ľúbim ťa" ani nekomentujem. Mobil som vypla a odhodila za seba.

Odporne pieklo slnko, prinútilo ma sadnúť si na koľajnice. Vzduch v diaľke sa vlnil, hlava sa mi točila, akoby som práve nafúkala 150 balónov. Začala som premýšľať nad zvláštnymi vecami. Nad mojím doterajším životom, Ivanou, mamou, tým intrákom a čo bolo najzvláštnejšie, nad smutnými filmami.

Na záver jedného bolo povedané : "Na koniec pre každého príde vlak a zavezie ho na lepšie miesto."

Vstala som a sadla si do stredu koľajníc.

Ten môj práve prichádzal.